Slnko zapadlo a piesok sa trblietal v mesačnom svetle, čo sa odrážalo na morskej hladine. Bolo teplo. Nezvyčajne teplo na túto ročnú dobu aj na túto hodinu. Ona si však nič z toho nevšímala. More sa jej penilo pri nohách, zatiaľ čo neprítomným pohľadom pozerala do diaľky. Pozerala do diaľky a spomínala na uplynulý rok. Bol zvláštny. Zo začiatku zmätený, potom veselý, trošku smutný, no nakoniec nádherný. Nikdy neverila, že za jediný rok sa jej podarí prežiť toľko vecí. Tých smutných i tých, ktoré boli také úžasné, že túžila aby trvali večne. S trpkosťou si uvedomila svoje myšlienky. ,,Večne?“ Nič netrvá večne a to je dôvod prečo sa rozhodla odísť. ,,Je to správne,“ pomyslela si ,,šťastie nemôže stáť stále pri jednom človeku, keď ho baví túlať sa svetom. Len občas sa pri niekom zastaví, trochu si oddýchne a znova sa poberie ďalej.“ Vrátila sa späť k svojim spomienkam. Na chvíľu zapochybovala o svojom rozhodnutí všetko opustiť. Nakoniec predsa len vykročila k loďke, čo stála kúsok od nej. Odtlačila ju na vodu a nechala sa unášať prúdom mora. K novým zážitkom a k novým ľuďom.
Mesto sa ticho preberalo do nového rána. Rýchlo prešiel cez ulicu a zamieril k domu číslo 16. Nevedel sa dočkať. Určite sa poteší, keď zistí, že sa vrátil. Konečne jej všetko vysvetlí. Otvoril dvere. Niečo však nebolo v poriadku. Nikde necítil jej jemnú vôňu a stôl v kuchyni bol úplne prázdny. Vždy ho dokázala dokonale rozhnevať práve tým, že kvôli jej papierom väčšinou nikde nebolo miesto. Ani si neodložil kabát a ponáhľal sa do spálne. Izba bola prázdna. Len v skrini výsmešne viseli takmer všetky jej šaty. Ako bez duše vybehol na ulicu, ktorá sa pomaly zapĺňala ľuďmi idúcimi na nedeľný trh. Spomenul si, ako raz sám neuveriteľne skoro vstával len preto, aby videl ako sa jej rozžiari tvár od radosti z ľalií, čo jej kúpil. Až príliš dobre si pamätal, ako sa jej zelené oči usmiali a ako zakaždým, keď prešla okolo vázy s kvetmi k nim privoňala.
Celý deň blúdil ulicami mesta. Večer sa vrátil do prázdneho domu a ľahol si do prázdnej postele. Nedokázal však zaspať. Nedokázal pochopiť prečo tak náhle odišla. Celú noc prebdel a pri každom zvuku sa prudko strhol. Stále čakal. Čakal, že vojde, usmeje sa naňho a povie mu, že s ním ostáva. Vnútri ho však mučili pochybnosti, či nie je s niekým iným. Nezniesol by to. Asi ju musel stratiť, aby pochopil ako veľmi ju potrebuje.
Ešte v ten večer odišiel. Dom nechal prázdny. Ostali tam len veci, ticho pripomínajúc chvíle, keď boli ešte spolu.
Došiel na pláž a sadol si na rozhorúčený piesok. Koľkokrát tu takto spolu sedeli a dívali sa na pokojné more? Boli tu hádam každý večer. Boli tu spolu aj vtedy, keď jej povedal, že odchádza. Nespýtala sa ho prečo a on jej nič nevysvetľoval. Sľúbil jej predsa, že sa raz vráti! Tak prečo nečakala?
Keď odchádzal z pláže, pohľad mu padol na staré mólo. Čln, ktorý kúpili na spoločné plavby bol preč. Konečne mal aspoň nejakú stopu. Ako ju poznal, určite nič dopredu neplánovala. Jednoducho nasadla a nechala sa unášať preč. V prístave kúpil novú loď a spravil presne to, čo aj ona. Nechal sa unášať prúdom mora. Vedel, že je to jediná cesta k nej. Ľahol si na chrbát a sledoval oblohu. Hojdanie člna ho však o chvíľu uspalo.
Čln konečne narazil na breh a ona sa prebrala zo sna. Opatrne vystúpila. Musela si dávať veľký pozor aby sa na jednom z ostrých kameňov neporezala. Z lesa sa ozval nečakaný šelest. Vybrala sa tým smerom. Prešla len niekoľko krokov, keď z kríka vyletel kŕdeľ vtákov, ktoré sa s hlasným škrekotom odhodlali pokračovať vo svojej ceste. Vtedy si spomenula, že ona sa ešte nerozhodla kam pôjde. Jedno však vedela určite, späť sa už nikdy nevráti. Hlavne kvôli nemu. Mimovoľne pozrela na prsteň na malíčku. Bolo to jediné, čo si z jeho darov nechala. Tak ako už veľakrát predtým, aj teraz zabudla na okolitý svet a nevšímala si cestu, ktorou šla, pretože myšlienkami bola ešte stále pri ňom. Spomínala, ako ju raz prekvapil kyticou bielych ľalií. Ešte aj teraz si dokázala spomenúť na ich nádhernú vôňu. Zbožňovala ľalie pre ich krásu a sviežosť.
Vedela, že jej nič nesľuboval, no napriek tomu ju zarazil jeho rýchly odchod bez akéhokoľvek vysvetlenia. Uvedomila si, že toto je jedna z vecí, ktoré mu bude musieť časom prepáčiť, lebo ona spravila to isté. Nikomu nič nevysvetľovala a dokonca sa netúžila ani s nikým rozlúčiť. Chcela len ujsť. Pred ním a pred svojou túžbou, ktorá ju však prenasledovala kamkoľvek sa pohla. Začala rozmýšľať prečo sa do neho vlastne zamilovala. Nie! V ich vzťahu sa nedalo hovoriť o láske ako cite. Bola to skôr potreba byť spolu. Ani v najmenšom nevedela, čo si o nej myslí a často ju miatlo jeho rozdielne správanie sa k nej. Do očí sa jej začali hrnúť slzy. „A že vraj to nie je láska!“, ozval sa ten známy, mierne ironický hlas v jej hlave.
„Prečo práve on?“, koľkokrát si položila túto otázku odvtedy čo odišiel, sama nevedela. Tak ako si nemohla spomenúť, koľkokrát sa jej ľudia pýtali to isté, keď bola ešte s ním. Konečne vyšla z lesa. Ruky mala celé doškrabané od toho ako sa predierala húštím.
Stála na kraji lúky a zarazene pozerala pred seba. Toto miesto už predsa videla. Prešla k ruinám domu a nežne sa dotkla obhorených kameňov. Určite tu už pred tým bola. Začali sa jej vybavovať rôzne zvuky a vône. Na nič konkrétne si však nevedela spomenúť. Rozhodla sa tu zostať.
Stmievalo sa a ona nemala miesto kde by prespala. Na kraji lúky zbadala schátranú stavbu. Keď sa ju vybrala preskúmať bližšie, zistila, že je to stará kôlňa, ktorá pravdepodobne patrila k domu. Oproti nemu bola vo veľmi dobrom stave. Dokonca mala ešte aj strechu. Požiar sa jej ani nedotkol. Unavená po náročnom dni si ľahla na tvrdú zem a okamžite zaspala.
Druhý deň sa zobudila až neskoro popoludní. Už takmer dva dni nejedla. Bol najvyšší čas to napraviť. V lese natrafila na riečku a pobrala sa smerom k jej ústiu dúfajúc, že narazí na nejakú dedinu.
Na brehu zbadala sedieť starého muža. Udicu nedbalo držal v ruke a pískal si. V momente ako ju zbadal mu udica padla do vody, kde sa jej ujal prúd a niesol ju smerom k moru. Muž pomaly vstal a prešiel k nej. Nič nepovedal, len ju vzal do svojho domu a dal jej najesť a napiť. Kým jedla ticho sedel. Díval sa na ňu ako na prízrak. Keď dojedla, odniesol tanier a konečne prehovoril. „Ja som Sloko.“ Povedal to tak, akoby jej len osviežoval pamäť. Akoby ho mala poznať. „Ty si ma naozaj nepamätáš?“ spýtal sa začudovane. Nevedela čo robiť a tak sa bez slova vybrala von. O chvíľu vyšiel aj Sloko a s novou udicou sa opäť usadil pri rieke.
Zdalo sa jej, že kdesi v mysli má obraz malého dievčatka, ktoré sedí na tom istom mieste ako teraz starček a zvedavo pozoruje muža vedľa seba. To dievčatko stálo teraz na brehu rovnakej rieky a pozeralo do vody. Namiesto spomienok však voda ukazovala iba jej odraz. „Nemôžeš nútiť pamäť aby si spomenula keď sama nechce. Všetko príde časom.“ Pozrela na starčeka, ktorý pokojne sledoval udicu. Sedel presne tak isto ako pred pár rokmi. Len bol o čosi starší.
Zdalo sa jej že je sama sebe cudzia. Nič o sebe nevedela a spomienky naďalej akoby zostávali uzamknuté v tajomnej trinástej komnate. Sadla si do trávy a ticho plakala. Slzy jej prúdom tiekli z očí, stekali po lícach až k perám, na ktorých zanechali chuť svojej slanosti. Nestarala sa o to ako vyzerá, ani o to, čo sa s ňou deje. Nepočúvala chlácholivé slová starčeka. Len sedela a všetok jej dosiaľ nepoznaný žiaľ sa dral na povrch. Keď jej konečne vyschli slzy cítila sa slabá a nemohúca ako práve narodené dieťa. So Slokovou pomocou sa zdvihla a prešla tých pár krokov, čo ju delilo od jeho domu, v ktorom už na ňu čakala mäkká posteľ. V momente keď zatvorila oči, zaspala.
Veľmi chcela zistiť niečo o svojej rodine a dávnej minulosti. Takmer ani raz za ten čas, čo bola so Slokom, nepomyslela na to ako a prečo odišla. Celé dni trávila len so starčekom, ktorý jej rozprával o časoch, keď tu bývala aj ona. Až po dlhšom čase sa odhodlala opustiť ho a ísť do mesta.
***************************************************************************
Prebrali ho až lúče ranného slnka. Poobzeral sa po kamenistom brehu, avšak nevedel nájsť nič, čo by naznačovalo, že tu bola. Les pred ním ticho šumel. Chvíľu váhal, ale nechcel riskovať, že v lese zablúdi a tak sa radšej rozhodol pre cestu po pobreží. Išiel už pol dňa a krajina okolo sa takmer vôbec nezmenila. Zdalo sa mu že stále kráča po tých istých kameňoch a les okolo sa mu videl rovnako hustý a nepriechodný.
Takmer po dvoch dňoch putovania konečne prišiel k mestu. Bolo oveľa väčšie ako Sabala i ako Lamerta odkiaľ pochádzal. Ihneď, ako prešiel bránou ho pohltil dav ľudí. V prvom hostinci, ktorý našiel si zložil svoje veci. Veľmi ju chcel nájsť, uvedomoval si však, že si musí najprv oddýchnuť.
Druhý deň nestrácal čas. Rýchlo na seba nahádzal šaty, niečo zhltol a vybral sa do mesta. Mohla byť kdekoľvek a kedykoľvek mohla opäť odísť.
Večer sa vrátil do hostinca „Tri hlavy“. Bol sám. Ležal v izbe na posteli a hľadel na drevené trámy na strope. Potreboval ju. Potreboval ju tak veľmi až ho to bolelo. Nechápal ako sa mohol tak zmeniť – ako ho mohla tak zmeniť. Chýbala mu. Kým nevedel kde je, cítil sa stratený a opustený. Ešte nikdy nepociťoval samotu tak úzkostlivo. Jeho myšlienky sa túlali v minulosti. Bože, ako mu chýbajú tie ich každodenné spory o nepodstatné maličkosti. Niekedy sa to skončilo buchnutím dverí, inokedy sa pokojne uzmierili. Keď ju spoznal, netušil aký temperament sa v nej skrýva. Na verejnosti ho nedávala príliš najavo. Občas sa však aj on nechal zbytočne uniesť. Nikdy sa neospravedlňovala a ani ospravedlnenie nečakala. Jednoducho počkala, kým obaja vychladnú a išla ďalej akoby sa nič nestalo. Vtedy sa mu páčila jej nezávislosť. Teraz ho doháňala do šialenstva.
Celé dni blúdil mestom a vypytoval sa ľudí, či ju nevideli. Po pár dňoch poznal niektoré miesta takmer dokonale a ľudia sa už prestávali čudovať jeho úsiliu vypátrať ju. Jedného dňa sa vybral na trh. Dlhé hodiny sa motal medzi ľuďmi a neúspešne ju vyzeral. Bol zúfalý a unavený. Keď už sa chystal späť zrazu ju zbadal. Bola pri stánku s kvetmi. Rozbehol sa za ňou, no dav ľudí ju rýchlo pohltil. Predtým ako ju stratil z očí sa mu zdalo, že sa usmieva. Večer, keď opäť sám zaspával sa stále vracal k tomuto okamihu. Avšak teraz si už nebol istý, či si úsmev na jej perách len nevybájil. Hnevalo ho, že sa s ňou nestretol, ale aspoň mal už istotu, že je v meste. Potešený týmto zistením zaspal.
Nechala sa unášať davom. Po týždňoch strávených v malom domčeku pri rieke to bola príjemná zmena. Na chvíľu sa zastavila pri stánku s kvetmi a kúpila si ľaliu. Privoňala k nej a na perách sa jej objavil letmý úsmev. Zdalo sa, že ľudí stále len a len pribúda. Dav ju niesol preč a ona mala čo robiť aby ju neušliapali. Konečne sa dostala z trhu a ocitla sa v malej tichej uličke. Pomaly ňou prešla kvetinu stále držiac v ruke. Na samom konci stál nenápadný hostinec. Opatrne vstúpila dnu.
Večer, keď ležala v prázdnej izbe, si želala aby bol opäť s ňou. Nemohla však prísť späť a tváriť sa, akoby sa nič nestalo. I keď teraz by ho už viac nenechala odísť len tak. Bez otázok. Bez odpovedí.
***************************************************************************
Pár dní predtým ako ju zbadal rozmýšľal, či nemá skončiť s týmto nezmyselným pátraním. Uvažoval nad tým, že pôjde naspäť do ich domu a počká na ňu. Nespravil tak. Bál sa, že by sa už nikdy nemusela vrátiť. Nezniesol by pomyslenie na to, že nevykonal všetko čo bolo v jeho silách aby ju našiel.
Nakoniec predsa len po dlhých týždňoch odluky mu bolo dovolené znovu uvidieť jej tvár. Opäť prechádzal ulicami mesta. Bol presvedčený, že teraz ju už naozaj nájde. Dúfal, že v jej očiach uzrie aspoň záblesk radosti, keď ho zbadá. Dúfal, že sa s ním vráti domov. Ani jeden z nich ešte nikdy nepoužil tento výraz pre ich spoločný dom. Nechápal prečo sa vždy snažil udržať si istý odstup. Bolo to nemožné. V myšlienkach sa mu vynárali spomienky na okamihy, ktoré s ňou strávil. Boli to ale len ozveny hlasu, ktorý sa pokúšal nájsť.
Vyšiel z izby, tak sa ponáhľal, že na raňajky ani nepomyslel. Chvíľu sa potuloval po bočných uličkách a očami ju neustále hľadal. Ani nevnímal kadiaľ ide. Nohy ho niesli samé. Nebol vonku ešte ani dve hodiny, keď ju opäť zbadal. Práve vyšla z domu. Presne v tej ulici kde stál. Nevšimla si ho. Rýchlo sa za ňou rozbehol. Chcel ju dostihnúť ešte predtým než vyjde na hlavnú. Zavolal na ňu menom. Zastala, ale neotočila sa. Akoby váhala čo spraviť. Konečne ju dobehol a jemne sa jej dotkol pleca.
Komentáre