Na morskej hladine búria sa vlny,
na modrú hladinu svietia lúče luny.
Kvapky vody trieštia sa o skaly,
volajú na ľudí, aby tí povstali.
K morským prosbám ľudia sú hluchí
a vlnám smejú sa veselo muchy.
Vravia im: "Ľudia sú hlúpi,
neznámym božstvám stavajú stĺpy."
More sa nahnevá, tentokrát na ľudí.
Zaplaví pobrežie a všetkých zahubí.
V zelenej izbe drevený stôl,
v chudobnej stajni nádherný kôň.
Na morskej hladine sa vlny búria
a v horských domčekoch si drevom kúria,
Ľudia, čo z drevených misiek jedia,
ľudia čo o mori veľa vedia.
Preto aj unikli k úkrytom v horách,
nešťastie prežilli, smútok je v slovách.
Snažia sa pochopiť, čo chcelo more,
nezvykli žiť si tu, tu v tejto hore.
Až k moru prišiel raz človek starý.
Vraví: "Všetko, čo chceš pre teba spravím."
A z hlbín pán vlnám nariadi
aby s tým ničením hneď-zaraz prestali.
"Vráťte sa tam, kde domov mali ste,
vráťte sa na brehy skalisté.
Keď každý z vás vysliší náš hlas,
rozkvitne na poliach žltučký klas."
Na brehu skalistom zas ľudia bývajú
a pravé božstvá znovu už vzývajú.
Pri hluchých stenách už ticho nekľačia,
bohovia dobrí všetko im prepáčia.
Na modrej hladine spievajú vlny,
na modrú hladinu svietia lúče luny.
Komentáre